Sklamaný vojak
Ona si deň, keď sa s ním rozlúčila bude pamätať až do smrti. Stáli v hlučnej stanici, kam práve dorazil jeho vlak. Pevne ju stisol v náručí, pobozkal a zašepkal jej do ucha: "Sľúb mi, že na mňa počkáš!" Ona chcela prikývnuť ale namiesto toho sa jej z oka vykotúľala horká slza a pristála na jeho vojenskej uniforme. Mal ísť do Lýbie na vojnu. Strojvodca zapískal, aby dal znamenie, že vlak môže odísť. On jej pomaly pustil ruky a naskočil do zatvárajúcich sa dverí. Ona si viac z toho dňa nepamätala. Prvé týždne boli pre ňu hrozné. Celý čas len sedela zabalená v deke a popíjala horúci čaj. Chcela byť sama a utápať sa v spomienkach na krásne chvíle, ktoré s nim zažila. On jej prvé mesiace pravidelne písal listy, ale aj to prestalo. Ona nevedela, či jej listy dostáva, vlastne o ňom nevedela nič. O rok jej prišiel list. Stačilo napísať len jedno jediné slovo: ZABITÝ. Rozštiepilo jej to srdce na milióny maličkých dielikov. Chcela sa zabiť, ale nezmohla sa ani na to. Už to nebola ona. Chradla. Neverila, že sa jej to vôbec podarí, ale dokázala si srdce pozlepovať aspoň z časti a začala znovu normálne žiť. Po roku spoznala chlapca a hoci ho nikdy nedokázala milovať ako jeho, vydala sa zaňho. V jeden májový večer, keď sedela so svojim manželom a dcérkou v obývačke, niekto zazvonil. Prišla do predsiene a otvorila dvere. Díval sa na ňu on. Trochu mu stvrdli črty tváre, ale stále to boli tie krásne oči, ktoré ju vtedy privádzali do eufórie. Položila si ruku na ústa a nechápavo hľadela.
"Veď si bol mŕtvy." zhíkla.
"Velitelia to poplietli," prerušil ho jej manžel, ktorý prišiel aj s ich malou dcérkou do predsiene skontrolovať, čo sa robí.
On naňho zagánil a zamrmlal smerom k nej "sľúbila si, že počkáš!"
S tímito slovami sa otočil a odišiel navždy preč...
Čo oči nevidia, to srdce nebolí...