Choroba, láska, smrť
Teplé paprsky popoludňajšieho slnka dopadali oknom do malej nemocničnej izby. Len štyri steny, okno, dvere, jedna posteľ, skriňa a stolík. Tu sa čas neráta na hodiny ani minúty, ale na kvapky infúzií, krvných konzerv a sĺz. Na posteli ležalo dievča, ktoré dúfalo v zázrak. Nikdy neprestala veriť, že sa uzdraví. Nikdy neplakala pre stratené gaštanové vlasy, nikdy na nepoddala bolesti. Stále verila v zázrak. Nikdy mu nemala za zlé, že od nej odišiel, keď sa dozvedel o jej chorobe. Ona len túžila ho uvidieť. Vedela, že umiera ale aj tak verila, že sa stane zázrak. Uprene pozerala na kvapky infúzií, ktoré jedna po druhej prúdili do jej žíl. Stále dúfala, že príde, tak moc si to priala. Zrazu pocítila niečiu prítomnosť. Otvorila oči a videla JU tam stáť.
Srdce sa jej zachvelo: "Ešte nie! On príde!" zmlúvala s ŇOU. Neprestávala veriť, ale Ona aj tak len riekla: "Už je neskoro, musíme ísť." dopovedala a natiahla k dievčaťu ruku..
Tá sa len zapozerala na dvere izby a ochotne uchopila chabú ruku. Ešte raz si to tam všetko obzrela, jediná slza a už nič viac. Posledná kvapka odmerala jej život. Už sa nikdy nedozvie, že on stál za dverami jej izby. Strach z toho, že jej zlomil srdce mu nedovolil vstúpiť.. no možno by vošiel, keby vedel, že ona ho stále miluje a za tími dverami umiera..
Neznámy autor